V ten náročný večer po náročnom dni som už mala všetkého akurát tak dosť. Túžila som ležať v tichu, nemusieť miliónty raz reagovať na „maaamiii“. Lujza poobede nespala – takže bola ako čert. Za každú hlúposť sa mixovala s Elou, robili si naprieky, proste chaos a hluk. Naozaj som sa už len silou vôle držala a nevybuchla od pretlaku všetkých tých emócií.
Odrazu vidím, že Ela plače do vankúša. Podídem k nej, pýtam sa, čo sa deje. Samozrejme neodpovedá, len sa na mňa pozerá očami, v ktorých vidím krivdu, únavu i smútok. Prihováram sa jej
„Eli, vidím, že ťa niečo trápi. Plačeš a to znamená, že sa niečo deje. Ja by som ti rada pomohla, ale keď neviem, o čo ide, nedokážem ti pomôcť tak, ako by si asi potrebovala.“
A tak mi ufňukane odpovie, že spolu už vôbec nehrávame spoločenské hry. No… Ako to povedať… Hlavou mi šlo, že to snáď nie je možné! Že ja tu skapínam od únavy, držím sa statočne a nekričím a ona mi práve teraz ide vyčítať, že sa s ňou nehráme spoločenské hry?!?
A kedy by som ich tak asi mala hrať?!? A prečo vlastne? Nevidí ako práve vyzerá náš večer? Nemôže si tieto výčitky nechať na inokedy?
Našťastie som si dokázala už pomerne slušne natrénovať zdržať sa prvej reakcie a ostať ticho. Nechať prvé myšlienky odznieť a nedovoliť im stať sa nahlas vyslovenými vetami.
Hneď potom prichádza otázka, ktorú položím sama sebe – o čo tu ide?
Naozaj, o čo tu skutočne ide?
V mikrosekundách sa mi prehrajú posledné chvíle nášho spoločného večera, vidím ten jej ukrivdený, smutný pohľad a dochádza mi to.
Spoločenské hry sú už pre veľkých. Lujza ich hrať nemôže, lebo to jednoducho ešte nevie. Ona jednoducho túži byť s nami bez Lujzy!
Zrazu dostávam nápad.
Toto je skvelá príležitosť na našu prvú rodinnú poradu! Navrhnem to hneď Ele:
„V sobotu si o tom pohovoríme. Budeme mať rodinnú poradu. Bude o tom, čo by sme chceli v našej rodine inak. Môžeš vymyslieť nejaký plagát a dáme ho na chladničku. Spravíme si niečo na zahryznutie a preberieme všetko, čo budeme chcieť.“
Očká jej zažiarili a už sa aj pustila do výroby plagátu.
Hrdo ho pricapla na chladničku a sprisahanecky na mňa pozrela. Stálo na ňom:
PORADA RODINY
budeme sa rozprávať o: ako tráviť čas spolu
Bude sa konať v sobotu, čiže 27.3.2021
Poradu sme zobrali naozaj vážne, zišli sme sa všetci štyria, spravili sme si chutný olovrant, pripravili papier, pero. Všetkým som vysvetlila, čo táto porada znamená a čo nám má priniesť.
Poprosila som Elu, či by nám povedala o tom, čo by chcela, aby sme robili inak. Okúňala sa, mykala plecami, nuž som jej nahrala otázkou:
- Chcela by si, aby sme viac času trávili spolu?
- Uhm…
- Napríklad tak, že by sme robili niečo, čo by si ty chcela?
- Uhm…
- A ako by si si to predstavovala?
- Hrali by sme spoločenské hry alebo si pozreli nejaký film, ktorý by sa všetkým páčil.
- A kde by bola Lujza?
Opäť pokrčila ramenami. Už som vedela, že by sa jej páčilo môcť to robiť bez Lujzy.
Tak som sa jej to na rovinu opýtala a uistila ju, že je v poriadku, že to tak chce. Že tomu rozumiem. Manžel ju tiež povzbudil a uistil.
Nuž a tak vznikla naša dohoda o tom, že každý víkend jeden večer budeme tráviť v trojici. Keď Lujza zaspí, Ela si bude môcť povedať, ako ho prežijeme.
A hneď v ten večer sa tak udialo.
A ja som si uvedomila, aké je dôležité rozumieť tomu, čo dieťa hovorí.
A aj tomu, čo nehovorí.
Dokázať počúvať s porozumením, s ohľadom na celý kontext. Nebrať si jeho výčitky ako útok na svoju osobu, nepadnúť do pozície obete.
Čítať v tom jeho prečo.
Nechať sa pozvať do jeho vnímania, myslenia a spoločne nájsť riešenia, ktoré sú prijateľné pre všetkých.
