„Už prestaň!“ – upozorňuje matka svoju asi 5-ročnú dcérku stojac v rade do pokladne. V ruke drží niekoľko kusov detského oblečenia, ktoré chce zaplatiť, v druhej drží rúčku svojej dcérky. Dievčatko sa kvôli niečomu hnevá, nemá ďaleko od plaču.
Nevydrží to, vytrhne svoju ruku z maminej a zvolá: „Ty ma nemáš rada!“
Matka sa prekvapene pozrie na svoju dcéru, no bez zaváhania odpovie:
„Máš pravdu! Keď sa takto nemožne správaš, nemám ťa rada! Ako by som ťa takúto mohla mať rada?!“
Nahnevaný plač dievčatka sa zmení na ľútostivý, zranený. Sklopí očká, chce chytiť matku za ruku, no tá jej to nepekným gestom nedovolí, chladne pozerá pred seba a trestá svoju dcéru ešte aj vytrvalým ignorovaním.
Celá táto scénka trvala len pár minút a možno z pohľadu dospelého vyzerá banálne, neškodne. Veď to tá mama zrejme ani nemyslela vážne.
Aká je ale táto scéna pre dieťa? Čo sa práve dozvedelo? Čo všetko počulo v tých niekoľkých slovách? Dovoľte mi napísať to z pohľadu toho dieťaťa…
‚Mama ma neľúbi! Teda možno ma ľúbi, ale iba ak poslúcham. Keď sa hnevám, odvrávam, plačem, vtedy ma neľúbi. To bolí, keď ma mama neľúbi! Ja ju ľúbim úplne stále! Aj teraz! Chcem, aby ma chytila za ruku, aby sa na mňa pozrela! Chce sa mi z toho až plakať… No plakať nesmiem! Som zlé, neposlušné dieťa a také deti mamy neľúbia. Už ju budem poslúchať! Len nech sa na mňa aspoň pozrie…‘
Možno keby sme sa vždy dokázali vcítiť do prežívania našich detí, nič z týchto ťaživých, zraňujúcich slov by sme nevyslovili. Možno keby sme sa zamysleli nad tým, aké deti chceme odovzdať tomuto svetu, takéto slová by z našich úst nikdy neodzneli.
Pretože ľúbiť toho druhého za určitých podmienok je vlastne jeho odmietanie, neprijímanie. Učí ho, že len ak sa správa spôsobom, ktorý je pre iných vyhovujúci, vtedy je hodné lásky.
A tak sa naučí popierať svoje pocity a správať sa spôsobom, ktorý mu prinesie lásku a prijatie. Najprv lásku rodiča, neskôr prijatie rovesníkov a ešte neskôr lásku partnera.
Takáto „zaslúžená“ láska ide ruka v ruke s celou paletou emócií, ako neistota, pochybnosti o sebe, pocit viny a zlyhania. Alebo mu tento poznatok spôsobí takú hrozivú neistotu, s ktorou si nebude vedieť rady.
A bude neovládateľné, agresívne, kričiace, zúfalo túžiace po láske, po prijatí… V jednom aj v druhom prípade je na konci tohto všetkého človek, ktorý si nie je vedomý svojej hodnoty. Tú vníma len vtedy, ak je prijímaný inými…
Bezpodmienečná láska je jediná láska, ktorú dieťa potrebuje, aby z neho vyrástla láskavá bytosť.
Bytosť vedomá si svojej hodnoty.
Ja verím, že svoje deti ľúbime práve takouto čistou láskou bez podmienok.
Tak nedopusťme, aby si mysleli niečo iné a pamätajme na silu našich slov.
Deťom sa ukladajú všetky, dokonca aj tie, ktoré sme nemysleli vážne…
A ak sa nám to predsa len stane, nebojme sa priznať si chybu a úprimne sa ospravedlniť.
Aj takéto slová majú nesmiernu silu.
