Keď sa zdalo, že má Ela konečne všetko do školy pripravené, spomenula si, že ešte musí urobiť projekt na vlastivedu. Plagát o svojom obľúbenom dopravnom prostriedku.
Ten výraz v tvári bol veľavravný. Znechutenejšie stvorenie by ste hľadali len ťažko. Frustrácia je na svojom vrchole, slzy má na krajíčku. A tak ju povzbudím, že to je fakt posledná vec, ktorú ešte musí urobiť a potom už má naozaj voľno. Berie ceruzku, pastelky a papier a asi po troch minútach má plagát hotový.
Ťažko popísať, čo som videla na ňom, no hlavne, čo som videla na Ele. Úplne frustrované dievčatko, otrávené povinnosťami, v ktorých nevidí zmysel. V ruke drží plagát, úprimne – absolútne odfláknutý plagát. Rozmýšľam, ako zareagovať, a tak sa pýtam – „si s ním spokojná?“ Umravčane odpovedá že áno.
Prečítam jej text pod plagátom, ktorý znel dosť nezmyselne, no ona je spokojná. Má síce zvesené plecia a hlavu, no nemá už ani za necht síl s tým niečo urobiť. Tak sa nad ňou zmilujem, pár slovíčok opravím a podávam jej plagát naspäť. Vkladá ho do tašky, no nejako zasekol, pokrčil a to bola tá povestná posledná kvapka.
Spustila plač, plač plný nahromadenej frustrácie, sebaľútosti, únavy. A do toho spustí:
„Neznášam školu! Načo mám robiť sprostý plagát, ktorý učiteľka aj tak niekam založí? Čo je to vôbec za hlúposť robiť plagát o aute?! Auto nie je môj obľúbený dopravný prostriedok! Kôň je môj obľúbený dopravný prostriedok, ale to mi učiteľka nedovolila…!“
Ja to celé mlčky sledujem. Držím svoje emócie pod kontrolou, doslova mám pocit, že stojím niekde nad nami, nad touto situáciou a len to celé pozorujem. A v tomto pokoji, ktorý vo mne (úplne nečakane) bol, dostávam nápad…
„Eli, vieš vlastne, na čo slúži plagát? Ako má vyzerať a prečo tak má vyzerať?“
„Nie.“
„Spomeň si na plagát toho letného koncertu, na ktorom sme boli. Aký bol, čo na ňom bolo… Bol farebný, pútal nás už z diaľky…“
A pokračujem:
„Čo keby si nakreslila svoje vysnívané auto? Predstav si, že si môžeš vymyslieť akékoľvek auto, môže byť farebné, polepené nálepkami a pokreslené ako len budeš chcieť. Predstav si ho! Predstav si, že by ti naozaj také vyrobili… Ako by vyzeralo?“
To už sa zadíva niekam, kde jej fantázia dovolí uvidieť to JEJ auto. Na perách sa jej začína pohrávať jemný úsmev. Uteká do izby a nesie si farebné fixky aj všakovaké nálepky. Túži tam niekde nalepiť koňa… Tak sa na ňu sprisahanecky pozriem a poviem jej, že výkon auta sa udáva v konských silách. Oči jej zaiskria a pustí sa do toho. Sedím pri nej, sledujem ju, občas pomôžem niečo vyfarbiť, alebo zložiť zrozumiteľnú vetu. Plagát je naozaj utešený, krásny, originálny. Pýtam sa jej, či s ním je spokojná. Celá sa vyškerí, nadvihne obočie, žiari na mňa tými svojimi sivozelenými očami a kýva súhlasne hlavou. A mne hlavou hrdo beží: „Bravo! Zapálila si iskru tam, kde sa zdalo, že už všetko leží popolom.“
Dokázať ustáť takéto situácie je náročné. Nenechať sa prevalcovať emóciami dieťaťa alebo tými svojimi, je aspoň u nás každodenná výzva. Mne osobne veľmi pomáha oddeliť sa od takejto situácie a byť v roli pozorovateľa.
Celkom vedome.
Prakticky to vyzerá tak, že jednoducho mlčím. Snažím sa pozerať na situáciu očami dieťaťa. A pochopiť ju. Nejde to vždy, ale dá sa to.
Ten zážitok zo zvládnutia takýchto situácií je veľmi silný a zároveň posilňujúci. Povzbudí a prinesie pocit kompetentnosti a viery vo vlastné sily.
Pomôže nadobudnúť postoj, že máme v sebe všetko potrebné na to, aby z nás boli dobrí rodičia.
