Túto vetu sme vyslovili možno viacerí, keď sme ešte neboli rodičmi. Ja sama si dodnes pamätám situácie z detstva, kedy som sa sama pred sebou zaprisahala, že tak TOTO vážne robiť nebudem…
Lenže, niektoré veci sa ovplyvňujú naozaj dosť ťažko. Napriek nášmu pevnému odhodlaniu. Emócie totiž spoľahlivo prekričia naše racionálne myslenie. Presvedčila som sa o tom ako mama naozaj veľakrát a presvedčila ma o tom aj jedna situácia, ktorú som mohla pozorovať.
Boli sme s kolegyňou na jednej strednej škole v rámci istého preventívneho programu. Študenti mali v tú hodinu hrať scénu, ako sa jeden z nich vracia neskoro v noci domov, dávno po dohodnutej večierke. Iní dvaja študenti mali hrať jeho rodičov. Scéna vyzerala zhruba takto:
„No dobrý večer, mladý muž! Akosi meškáš! Nemáš hodinky?“
„Jeej, vy ste ešte hore?“
„Áno, hore! Nevieme kvôli tebe spať! Ako si to predstavuješ?! Kde si vlastne bol?“
„Ale, nejak sme sa zabudli s chalanmi, bola sranda, stratili sme pojem o čase…“
„My sme ti volali, nedvíhaš nám mobil!“
„Mal som vypnutý zvuk.“
„Tak to je sila… Mladý pán si ponocuje, zabáva sa ktovie kde, a ani sa mu neráči dvihnúť telefón!“
„Hovorím, mal som vypnutý zvuk! A všetci boli vonku! Každému dovolia byť vonku tak dlho ako chce! Veď by ma vysmiali, keby idem domov o desiatej! Jak decko!“
„Noooo, tak to pozor, mladý pán! Kým žiješ pod našou strechou, budeš rešpektovať naše pravidlá! Ak sa ti niečo nepáči, pobaľ si tých svojich pár švestiek a môžeš ísť bývať inde! Aspoň
sa naučíš, nevďačník!“
…
Triedou znel smiech, každý v tejto scénke spoznal tých svojich rodičov. Čo však bolo zaujímavé, žiačka, ktorá hrala matku, sa chytila za hlavu a hovorí: „Ja som úplne ako moja mama…“
A začal sa zaujímavý rozhovor o tom, ako nevedome preberáme programy svojich rodičov. Nepoznáme nič iné a tak v situácii, ktorá je plná emócií, siahneme automaticky po tom, čo máme zažité. Bolo veľmi pekné sledovať týchto mladých ľudí, ako sa im v mnohom rozjasňuje.
Vlastne, môžeme to urobiť aj my. Preskúmať naše reagovanie vo vypätých situáciách. Či dnes, už ako rodičia, nereagujeme automaticky, nepremyslene, nevedome kopírujúc našich rodičov. A to je presne ono – uvedomiť si to a možno aj pri takejto „inventúre zlyhaní“ – našich či tých rodičovských – si pomenovať, akí chceme byť rodičia. Konfrontovať sa sami so sebou. Čo chceme deti naučiť, čo im chceme výchovou odovzdať.
Uvedomenie a pomenovanie je prvý krok. Otvorí nám cestu k hodnotnejším, hlbším a zmysluplnejším vzťahom.
Pripustiť si chyby našich rodičov, či tie vlastné, nie je práve jednoduché. Môže to byť dokonca bolestivé. Ale je to dobrá cesta. Na tej ceste sa zrazu chyby stanú zdrojom učenia minimálne na úrovni – takto sa to robiť nemá.
Chyba má však v sebe veľakrát aj potenciál naučiť sa pochopiť celý kontext, celý príbeh.
A to veľakrát znamená pochopiť seba, rodičov, naše či ich príbehy.
Pochopiť príbeh potom veľakrát vedie k odpusteniu…
A to sú fakt veľké veci!
Preto pozorujme samých seba, majme mysle otvorené, buďme vedomí.
Stojí to za to.
