Lujza má veľkú záľubu v otváraní šróbovacích fľaštičiek. Po pár nehodách už viem, že ich musím naozaj silno zaťahovať. A tak sa v jedno dopoludnie vytrvalo snažila fľaštičku otvoriť.
Chvíľu som ju sledovala a po pár minútach som jej navrhla, že jej pomôžem. Ani som nečakala na odpoveď, fľaštičku som jej vybrala z rúk a otvorila ju. No a prišiel hlasný protest. Hodila na zem fľaštičku aj seba a nariekala ako o život… Trvalo dlho, kým sa upokojila.
A mne došlo, že to potrebovala urobiť sama. Už o niekoľko dní som si mohla tento poznatok overiť…
Rovnaká fľaštička, rovnako vytrvalá Lujza. Ja už ako trpezlivý pozorovateľ. Nepreháňam, keď poviem, že sa s tou fľaštičkou hrala dobrých dvadsať minút. Občas ju to hnevalo, občas si pomáhala rôznymi vzdychmi a citoslovciami, ale inak bola naozaj trpezlivá.
Niekoľkokrát som sa jej opýtala, či potrebuje pomoc. Rezolútne „nie“ bolo vskutku presvedčivé. Po tých dvadsiatich minútach to vzdala a šla sa hrať s niečím celkom iným.
A mne došlo, že to potrebovala urobiť sama. Cieľom nebolo dostať sa k obsahu fľaštičky a môcť ju použiť – natrieť sa jej obsahom… Cieľom bolo otvoriť fľaštičku bez pomoci mamy.
Rovnaká fľaštička, rovnaká Lujza i mama. Po chvíli snaženia za mnou prichádza s prosbou: „Maminka, prosím, pomôž mi otvoriť túto fľaštičku.“ A ja si k nej čupnem a zopakujem pre vlastné i jej uistenie, že naozaj chce, aby som otvorila fľaštičku. Áno, chce to. A tak ju otváram. Na to si sadne a ponatiera si ňou kolená, na ktorých má vraj „bibiku“. Spokojne ju zavrie a ide si po svojom.
A mne došlo, že sa potrebovala dostať k obsahu tej fľaštičky a natrieť si ním „bibiku“… Rovnaká fľaštička, rovnaká Lujza i mama. S fľaštičkou sa doslova pasuje. Frustrácia narastá, je naozaj nahnevaná, že sa jej nedarí. Opatrne ponúknem svoju pomoc… S dupkaním kričí: „Nieee, nepomôžeš mi!“
A tak znovu len sledujem. Vydržala asi 10 minút, potom sa doslova vyčerpane fyzicky zložila na zem a usedavo sa rozplakala. A tak k nej pomaly prichádzam a prihováram sa jej: „Hnevá ťa tá fľaštička… nedá sa otvoriť… je silno zavretá…“
To sa mi už hodí okolo krku a necháva svoje emócie plynúť von. Po chvíli je opäť pokojná a odchádza sa hrať…
Pochopiť svet detí môže byť občas náročné. Najmä keď ide iba o akési fľaštičky… No niekedy stačí len sledovať. Dovoliť dieťaťu ukázať nám čo potrebuje. Byť naozaj prítomným, vnímavým pozorovateľom.
Ako veľmi sa oplatí si počkať na pointu. Koľko nás to naučí!
Čo všetko sa dozvieme o motívoch, pohnútkach našich detí! Že sa nakoniec pristihneme, ako nás ten ich svet fascinuje…
A ako sme pri tom spokojní, že rozumieme… Rozumieme vlastnému dieťaťu.
