Nedávno som si predstavila, aké by to bolo, keby má moje dieťa múdreho, láskavého obhajcu, ktorý by ho zastupoval v sporoch so mnou.
Neviem, ako som k tomu prišla, no bolo to užitočné
premýšľanie.
Skúste si to predstavovať so mnou…
Ja: kričiac na svoje dieťa: Ako to tu zas vyzerá? Prečo tu máš taký neporiadok?! Hneváš ma!
Obhajca: Dieťa sa hrá, je to jeho „pracovné prostredie“.
Ja: A to musí mať všetko rozhádzané? Rozčuľuje ma to!
Obhajca: To vidím. No žiadam ťa, nekrič na svoje dieťa.
Ja: Ako nemám kričať? Ty to nevidíš?
Obhajca: Vidím. Je to súčasť jeho hry. Povedz mi ale, prečo kričíš?
Ja: Lebo ma to rozčuľuje!
Obhajca: Čo ťa rozčuľuje?
Ja (po chvíli ticha): Ja neviem. Ten neporiadok.
Obhajca: Aha… Takže nie dieťa?
Ja tichým hlasom: Nie. Nie dieťa. Veď sa hrá…
Obhajca: Čo ťa teda naozaj štve?
Ja znovu po chvíli ticha: Štve ma, že mám pocit, že to nemám pod kontrolou.
Obhajca: Čo to znamená – nemať to pod kontrolou? O čom to vypovedá?
Ja: O mne. Keď je tu chaos, znamená to, že to nemám pod kontrolou.
Obhajca: Hmmm…
Ja: Bojím sa, že to nemám pevne v rukách. Bojím sa, že nie som dobrá matka. Bojím sa, že neviem vychovávať svoje deti. A bojím sa, čo z nich vyrastie, ak to ja neudržím pevne v rukách…
Obhajca: Dovoľ mi zhrnúť to. Na začiatku si hovorila, že ťa hnevá dieťa, potom že ťa hnevá ten neporiadok. Máš pocit, že ten neporiadok o tebe vypovedá, že to nemáš pod kontrolou, že nie si dobrá matka. Zistila si, že máš strach z toho, že nevieš vychovávať svoje deti a tiež sa bojíš, čo z
nich vyrastie… Od hnevu sme sa dostali k strachu. Ako sa na to pozeráš teraz?
Ja: Vnímam, že môj skutočný dôvod na krik bol strach prezlečený za hnev. Hnev, ktorý som namierila na svoje dieťa. Uvedomujem si ale, že ma nehnevá samotné dieťa, v skutočnosti má hnevá moja bezradnosť ako si s tým poradiť. Ako také situácie zvládnuť. Kričím, lebo sa cítim bezmocná, lebo to neviem vyriešiť k naozajstnej spokojnosti.
Obhajca: Krik je v takých situáciách asi prirodzený. Dôležité je nemieriť ho na dieťa. Dôležité je aj odkryť, čo je pod ním. A veľmi často je pod hnevom práve strach, v rôznych podobách. Stačí sa začať pýtať a hľadať odpovede.
…
Takýto rozhovor je pre mňa veľkou pomocou. Vediem ho vo svojom vnútri a predstava, že mi odpovedá takýto múdry, láskavý človek, je veľmi užitočná.
Je to niekto nestranný, objektívny. Je to môj vnútorný pozorovateľ, ktorý ma nesúdi, len sa láskavo pýta. Má ho v sebe každý a okrem iného, narazíte vďaka nemu aj na svoje rôzne presvedčenia, ktoré sú často dosť obmedzujúce.
Objavíte toho svojho? (…mimochodom, všimli ste si, ako koučovsky sa pýta? 🙂
